Tento mesiac v časopise Vitalita na tému strach.
Zuzana : Strach má každí z nás. Má moc nás prenasledovať i paralyzovať. Môžeš pred ním utekať či sa skrývať. Má rýchly krok a neuhýba. Človek sa zrazu nevie brániť ani ovládať. Nechá sa ním vliecť, nechá sa unášať. Až do momentu, keď sa mu rozhodne čeliť tvárou v tvár. Odkiaľ sa vzal a aký zmysel v našich životoch má ?
Diana : Strach je absencia sily a lásky. Je to pocit bezmocnosti a neschopnosti. Ovláda naše nižšie ja, čiže vášne, pudy a emócie, na základe ktorých potom jednáme bez toho, aby sme si niečo uvedomovali a vedeli, čo robíme a prečo to robíme. Väčšina strachu je fiktívna, iluzórna a spúšťa chemické procesy v mozgu. Mozog na základe týchto procesov spúšťa automatické reakcie. Keď sme boli deti, nevedeli sme si vysvetliť, čo cítime a ani prečo to cítime. Nemali sme to komu povedať, nikto nám naše pocity nevysvetlil. Zostali sme v nepochopení a v nepokoji. To, čo sme vtedy potrebovali, bolo ubezpečenie a ukľudnenie, vedomie toho, že napriek tomu, čo cítime je všetko v poriadku, že nám nič nehrozí, že sme chránený. Potrebovali sme veriť, že je niekto múdrejší, silnejší o koho sa môžeme ako malý oprieť. Zostal nám z toho pocit, nebezpečenstva, nedôvery a pocit, že nás nikto nevidí, necíti. Skryli sme sa so svojimi pocitmi, ale tie nikam neodišli. Čakajú v podvedomí na okamih, kedy budú videné, kedy si ich všimneme, že nie sme taký silní, ako si myslíme, a že sme plný strachu. Boli sme vychovaní v strachu, vzdelávali sme sa v atmosfére strachu, sme na strach zvyknutí. Je súčasťou bežných dní. Niekedy je aktívny a niekedy spí. Podľa toho, či ho niekto alebo niečo aktivuje. V skutočnosti stále hľadáme úľavu od týchto pocitov. Hľadáme vieru, ktorú sme stratili v detstve, v blízkeho človeka, ktorému môžeme veriť, v Boha, ktorému môžeme veriť aj v túto realitu. Preto neveríme. Strach sa prejavuje ako nedôvera a pochybnosť. Z toho má každí do istej miery „schízu“ a v hlave otázku : Báť sa či nebáť, dôverovať alebo nie ? Úzkosť a panika sa nachádzajú v najspodnejšej časti nášho mozgu, narušujú naši psychiku a ovplyvňujú reakcie cez naše pudy. Fungujeme tu nevedome, pudovo, nutkavo, neovládateľne a bezvedome. Za úzkosťou a panikou je totiž záznam prežitej hrôzy a desu z ranného detstva alebo prenatálneho obdobia. Toto je naša najväčšia tma. Na základe týchto reakcií robíme najväčšie chyby vo svojom živote. Je tam sebadeštrukcia a ničenie. Pud sebazáchovy pôsobí najsilnejšie na telo. Aktivuje adrenalín a človek je neustále v pohotovosti. Aj keď to nemusí stále tak cítiť, jeho nervový systém tak pracuje. S nepochopenými emóciami je to o niečo ľahšie ako s pudmi, pretože pudy sú hlbšie uložené ako emócie , sú energeticky ťažšie a spúšťajú sa takmer okamžite. Sú to stavy duše. To znamená, že duša človeka sa stiahla dolu pre prežitok hrôzy a človek nemá spojenie s stým, čo sa mu stalo. Preto si nevie vysvetliť svoje reakcie. Je to stav, ako by nám išlo o prežitie. Zomriem alebo prežijem, nič medzi tým. Psychika bola v rannom detstve veľmi preťažovaná extrémami, neistotou, týraním, neustálym zraňovaním a človek má dráždivý nervový systém. Emócie máme uložené ako citové návyky v podvedomí, ktoré si už môžeme uvedomiť a preto sa s nimi ľahšie pracuje ako s pudmi. Emócie sú reakcie na vonkajší svet, ale aj na naše myšlienky. Vďaka emóciám prežívame svoje myšlienky, ale častokrát aj myšlienky iných, ktoré sme prijali. Ak sa nám emócie zrazu zmenia, boli sme ovplyvnený cudzou mysľou a my reagujeme na to. Naše emočné reakcie závisia od toho, ako vnímame seba a svet. Sú našou vodou a spôsobujú náš pohyb. Takže keď s nami chce niekto manipulovať, musí v nás zobudiť pocity a my reagujeme, aby sme uvoľnili tlak vonkajší alebo vnútorný. Tak často vykonáme to, čo nechceme. Akoby sme stále hľadali úľavu......... ... See more
