Cesta za víziou

Ľudia odjakživa putovali. Putovali krajinou. Keď vstupujeme do krajiny s rešpektom a úctou ku všetkému živému, krajina nás prijme. Uchváti nás svojou krásou a odkryje nám svoje posolstvá. Keď ju požiadame a sme pozorní, odpovie nám na naše otázky či priania. Dôležité je sa jej prihovoriť a pozorne načúvať, čo nám chce zdeliť.

Zámerom podniknutia tejto cesty je nájdenie smeru alebo ďalšie smerovanie na našej životnej ceste. Vízia pramení z hĺbky nášho vnútra, z centra, zo srdca. Preto je potrebné očistenie a stíšenie, pohrúženie sa do seba samého, aby človek mohol počuť a vidieť srdcom a nie iba svojou mysľou. Vízia prichádza v pomalosti, v zastavení. Cesta spočíva v tom, že človek putuje na miesto vopred určené v sprievode sprievodcu a šamana. Stúpa na horu, putuje k prameňu, k rieke, k zdroju svojho poznania. Okolitá krajina je mu knihou/mapou, z ktorej môže čítať a jeho srdce je mu navigátorom a on presne vie kadiaľ má ísť .

Na takúto cestu je potrebná určitá časová príprava, patrí k tým najnáročnejším.